Dominanta Trenčína i celého Považia stráži pradávne obchodné trasy spájajúce stredomorskú oblasť s Pobaltím a severnou Európou.
Na mieste dnešného hradu stálo v období Veľkej Moravy hradisko ako správne centrum priľahlého regiónu. Dnešný hrad vznikol v 11. storočí ako pohraničná pevnosť, strážiaca dôležité vážske brody a dôležité karpatské priesmyky, cez ktoré prechádzali obchodné cesty, spájajúce oblasť severného Uhorska a stredoslovenských banských miest s Čechami, Moravou, Sliezskom a Poľskom. V ďalších storočiach sa stal sídlom pohraničného komitátu, kráľovskej a neskôr šľachtickej župy. Dnes sú v jeho starobylých priestoroch umiestnené výstavné priestory a viaceré expozície Trenčianskeho múzea.
Medzi najznámejšie časti hradu patrí Studňa lásky. K hradnej studni sa viaže povesť o láske tureckého šľachtica Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni trenčianskeho hradného pána Štefana Zápoľského. Aby Fatimu vyslobodil, prisľúbil Omar, že vykope na Trenčianskom hrade v tvrdej skale studňu. Po tri roky kopal so svojimi druhmi, až skala skutočne vydala vodu, z kopáčov však prežili iba nemnohí. Prvú čašu vody Omar podal Zápoľskému so slovami: „Vodu máš Zápoľský, ale srdce nemáš“. Keď Omar odvážal oslobodenú Fatimu na koni z hradu, zachytil sa jej závoj na šípovom kríku. Na tom mieste dodnes stojí najstarší hostinec v Trenčíne, nazývaný „Fatima“, alebo v skorších časoch i „Závoj“.
